Svojpomoc v stavebníctve – hlúposť na kvadrát
V zákone máme ustanovené, že stavby je možno realizovať aj svojpomocne, stačí zastrešenie stavebným dozorom. Myslím, že ide o legalizáciu a zákonom chránenú čiernu prácu v stavebníctve. Každý o tom vie (?) a napriek tomu nič sa nerobí. Aký to má dopad na stavebníctvo legálne je dúfam každému jasné: Cenový damping, stláčanie cien tlakom od fuškárov a vytláčanie slušných firiem z trhu. Pri rozsahu individuálnej výstavby to musí byť neuveriteľné číslo. A ešte stavebnej firme je vynadané, pretože, fuškári to zrobia lacnejšie. To prináša súčasná pôvodná a stále funkčná komunistická legislatíva. Stačí si najať fuškárov z radov nezamestnaných a formálne mať dozora. A to už niektorí fuškári siahajú k métam výšok svojich odmien za prácu, ku profesionálne zarábajúcim pracovníkom, ktorým réžiu a odvody a dane neplatí štát ako im, ale zamestnávateľ.
Môžme sa baviť či si profesionál môže, či nemôže na svojej stavbe rodinného domu relaizovať práce svojpomocou.Kto ale ustráži to že sa v rámci osobnej svojpomoci na tom zvezia polovica nezamestnaných z dediny, čo si užívajú dvojité či viacnásobné príjmy od štátu a zarobia bokom. V takom prípade je nutné zamyslieť sa nad socálnym a daňovým systémom nad regulérnosťou prostredia.
Nuž paralela v inom odbore by mohla byť napríklad takáto: Povolenie na prepravu by bolo povolené aj svojpomocou, stačí dohľad nejakého prepravcu. Peniažky idú rovno z ruky do ruky. Alebo svojpomoc v zdravotníctve... Myslím, že svojpomocí sme tu mali dosť a dosť, dosť sa nakradlo, lekár opravoval vlastné auto a fušoval tak automechanikovi do remesla, automechanik fušoval do remesla projektantovi – staval dom bez projektu alebo ho zmenil, projektant muroval pretože nevedel vyžiť z platu, všetci sme brigádovali na poľnohospodárskych brigádach a boli sme možno tiež poľnohospodármi. A celá spoločnosť sa vďaka svojpomoci cítila byť stavbármi. Áno, veď vedeli akože murovať, či natiahnuť inštalácie, teda sa cítili byť oprávnení prehovoriť do fachu. Na úkor ostatných skutočných odborníkov. Táto deformácia zotrváva a ťažko sa z toho dostať. Stavebné remeslo a obzvlášť duševná stránka je na samom konci spoločenského hodnotenia. Stavbár či projektant, (všetci pohybujúci sa v investičnej výstavbe) nedostane príplatky ani vyšší dôchodok, keďže nemohol vďaka socialistickému zákonu viac zarobiť, ak by boli podmienky práce regulárne. A tak ťahá sobotu, nedele, v zime či lete, na zemi či na lešení, v prachu či lejaku, nevyjde do ulíc, aby štrajkoval, že málo zarobil, že mu dlhujú peniaze a hlavne ŠTÁT. Nezapýta ŠTÁT o peniaze, o dotáciu na „neúrodu“, nemá na to ani čas, pomyslenie, ako to robia štátni lekári, či učitelia, sťažujúc sa na vlastný osud za ŠTÁTNE peniaze. Stačí sa ísť pozrieť pred školy (možno tam parkujú aj študenti) a nemocnice aké vozy tam parkujú... Rozhodne to nie sú Trabanty.
Technik má zodpovednosť, ktorá sa berie spoločenským hodnotením na veľmi ľahkú váhu. Hodnotenie práce typu „my to postavíme – len potrebujeme tote papere“ je názornou ukážkou slovenského stavebníka ignorantstvom a hlúpym názorom, zároveň s ďalekosiahlými negatívnymi následkami, ktoré opäť niekto zaplatí...
Vladimír Čuchran, stavebný technik
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára